KubaKrajinaHistóriaKoloniálna KubaNezávislosťOd Batistu ku CastroviKuba po revolúciiKomunistická KubaPo studenej vojneKukltúraVláda a politikaĽudské právaProvincieGeografiaVzdelanieDemografiaNáboženstvoEkonomika

www.etn.sk > Kuba

Kuba

---

Krajina

Oficiálne Republika Kuba (Španielsky: República de Cuba, pozostáva z ostrova Kuba (najväčí ostrov Veľkých Antíl), Ostrovu Mladosti a niekoľkých malých ostrovov. Rozprestiera sa v severnom Karibiku, na hranici Mexického Zálivu a Atlantického Oceánu, južne od Spojených Štátov Amerických a Bahám, západne od ostrovov Turks, Caicos a Haiti a východne od Mexika. Na juh od Kuby sú Kajmanské ostrovy a Jamajka.
Kuba je najľudnatejšia krajina Karibskej oblasti. Jej kultúra výchádza z viacerých prvkov vrátanie obdobia španielskeho kolonializmu, privážania otrokov z Afriky a v menšom merítku aj blízkosti Spojených Štátov. Ostrov má tropické podnebie ovplyvnené okolitými moriami: teplé prúdy karibského mora a poloha na hranici vodných más spôsobujú časté hurikány.

Späť

História

Zaznamenaná história Kuby začína 24. októbra 1492, kedy Kryštof Kolumbus zbadal ostrov počas jeho prvej objaviteľskej plavby a pripojil ho k Španielsku. Ostrov bol už vtedy obývaný niekoľko tisíc rokov ľudom známym ako Taíno a Ciboney. Taíno boli farmári a Ciboney lovci. Názov Kuba pochádza zo slova jazyka Taíno “cubanacán”, čo znamná “stredné miesto”.
Pobrežie Kuby podrobne zmapoval Sebastián de Ocampo v roku 1511 a v tom istom roku založil Diego Velázquez de Cuéllar prvú španielsku osadu v Baracoa. Ďalšie mestá, vrátane Havany (rok založenia 1515), rýchlo nasledovali. Tak ako všade inde v Amerike, Španieli si podrobili a zotročili miestnu populáciu, ktorá za sto rokov vymrela v dôsledku chorôb a zlej liečby. Potom začali osadníci dovážať otrokov z Afriky, ktorí sa rýchlo stali významnou súčasťou populácie.

Späť

Koloniálna Kuba

Kuba bola 388 rokov španielskou dŕžavou, ovládanou guvernérom v Havane. Ekonomika bola založená na plantážnictve a exporte cukru, kávy a tabaku do Európy a neskôr do Severnej Ameriky. V roku 1762 bola obsadená Britmi, ale o rok neskôr vrátená Španielsku. Podobne ako v iných častiach španielskej ríše bola ekonomika a moc v rukách nepočetnej elity potomkov Španielov vlastniacich pôdu, ktorým slúžili miešanci, malí farmári, nádenníci a otroci.
V dvadsiatych rokoch 19. storočia, kedy ostatné časti Latinskej Ameriky revoltovali a vytvárali vlastné štáty, ostala Kuba lojálnou aj napriek istým tendenciám k osamostatneniu. Čiastočne preto, že prosperita kubánskych osadníkov závisela na obchode s Európou, čiastočne kvôli obavám z rebélie otrokov (ako sa to stalo na Haiti). Zrejme aj preto, že obava kubáncov z rastúcej moci Spojených Štátov bola silnejšia ako ich odpor ku koloniálnej vláde Španielov.
Blízkosť Spojených Štátov mala veľký dopad na históriu Kuby. Južanskí politici navrhovali anexiu ostrova ako prostiredok posilnenia pro-otrokárskej koalície a na Kube túto politiku niektoré kruhy podporovali. V roku 1848 bola potlačená rebélia na podporu anexie a niekoľko pokusov o inváziu z Floridy. Došlo dokonca k regulárnym návrhom Spojených Štátov kúpiť Kubu od Španielska, ktoré sa však nechcelo vzdať jednej z najlepších dŕžav v Amerike.
Po americkej občianskej vojne opadli obavy z anexie prootrokárskych síl, čo však posilnilo tendencie k nezávislosti, ktoré vyústili do povstania v roku 1868. Tento konflikt sa predĺžil do desaťročnej vojny medzi silami bojujúcimi za nezávislosť a Španielskom a jeho spojencami. V Spojených Štátoch boli sympatie na strane bojovníkov za nezávislosť, ktorým poskytovali aj neoficiálnu pomoc, vojenskú intervenciu však Američania odmietli. Konflikt ukončil v roku 1878 Zanjonský mier, v rámci ktorého prisľúbili Španieli väčšiu autonómiu.
Ostrov bol po dlhom období nepokojov vyčerpaný a odstredivé tendencie načas upadli. Pretrvával strach, že po odchode Španielov využijú Spojené Štáty mocenské vákuum na anexiu. Otroctvo bolo zrušené, hlavne pod tlakom Američanov, v roku 1886, aj keď africká menšina ostala sociálne aj ekonomicky utláčaná napriek formálnej občianskej rovnosti.
V 90tych rokoch 19t. storočia agitácia za nezávislosť opäť zosilnela v dôsledku obchodných obmedzení zavedených Španielmi a nekompetentnému spravovaniu krajiny. 15 júla 1895 rebélia opäť prepukla a strana za nezávislosť vedená Tomásom Estrada Palmaom a básnikom José Martím vyhlásila Kubu za nezávislú republiku. Martí bol čoskoro zabitý a stal sa kubánskym národným hrdinom. Španieli odpvedali represívnou kampaňou, zhromažďujúc obyvateľstvo do takzavných opevnených miest. Odhaduje sa, že počas tohoto obdobia zomrelo choroby asi 200,000 až 400,000 kubáncov. Tieto čísla potvrdil aj Červený kríž aj americký senátor Proctor. Keď sa tieto správy dostali do Európy a Ameriky, vyvolali vlnu protestov proti správaniu Španielov.

V roku 1897, z obavy pred intervenciou USA, zvolili Španieli miernejší prístup s prísľubom domácej správy a volenej legislatívy. Rebeli však túto ponuku odmietli a hnutie za nezávislosť pokračovalo. 15 februára 1898 bola americká bojová loď Maine zapálená v havanskom prístave, pričom zahymulo 266 mužov. Sily podporujúce intervenciu na Kubu v USA obvinili z incidentu Španielsko (napriek tomu že Španielsko nemalo k takému činu motív a neexistujú dôkazy o jeho účasti). Kongres USA podľahol vlne nacionalizmu a vydal rezolúciu vyzývajúcu k intervencii, ktorú prezident William McKinley rýchlo vyslyšal.
Výsledkom bola Španielsko-Americká vojna. Americké jednotky sa vydadili na Kube v júni 1898 a rýchlo prekonali španielsku obranu. V auguste bola podpísaná mierová zmluva, v rámci ktorej Španielsko súhlasilo s odchodom z Kuby. Niektoré kruhy v USA podporovali nezávislosť Kuby, iné naopak agitovali pre anexiu. Ako kompromis zaviedla McKinleyho administratíva na Kube 20 ročný protektorát. Kubánske hnutie za nezávislosť proti tomu proetstovalo, avšak podobne ako na Filipínach, kde sa udalosti vyvíjali podobne, k ozbrojeneému odporu nedošlo.

Späť

Nezávislosť

Theodore Roosevelt, ktorý bojoval v Španielsko-Americkej vojne a symaptizoval s hnutím za nezávislosť, vystriedal McKinleyho v prezidentskom úrade v roku 1901 a odstúpil od protektorátu. Republika Kuba dosiahla formálnu nezávislosť 20 mája 1902, prvým prezidentom sa stal vodca hnutia za nezávislosť Tomás Estrada Palma. USA si však ponechali právo zasahovať do vnútorných záležitostí a dozor nad financiami a zahraničnými vzťahmi. Kuba tiež súhlasila prenechať USA námornú základňu v zálive Guantánamo.
Nezávislá Kuba sa čoskoro dostala do problémov pre korupciu v úzkych kruhoch vládnucej elity a neschopnosť vlády riešiť sociálne problémy zdedené po Španieloch. V roku 1906, po diskutovaných voľbách nástupcu Estrada Palma’, vypuklo ozbrojené povstanie a USA uplatnili svoje právo na intervenciu. Krajina sa dostala pod americkú okupáciu a na na tri roky pod vládu amerického guvernéra. V roku 1908 bola znovunastolená miestna vláda a prezidentom bol zvolený José Miguel Gómez, USA si však ponechali určitý dohľad. Napriek častým nepokojom sa vláda udržala do roku 1925, kedy Gerardo Machado y Morales, zvolený za prezidenta, zrušil konštitúciu a stal sa prvým diktátorom Kuby.

Machado bol kubánsky nacionalista a jeho režim mal značnú podporu, napriek násilnému potlačeniu kritikov. V tomoto období získali Kubánci väčšiu kontrolu nad nad svojou ekonomikou a rozbehli sa niektoré dôležité národné proejkty. Bolo však poznačené aj dôsledkami veľkej krízy, ktorá znížila ceny kubánskych produktov. V auguste 1933 niekoľkí članovia armády zorganizovali prevrat, zvrhli Machada a za prezidenta dosadili Carlosa Manueala de Céspedes. V septembri však ďalší prevrat pod vedením seržanta Fulgencia Batistu nastolil vládu pod vedením Ramóna Grau San Martína. Vydržala síce len 100 dní, spustila však radikálne zmeny v kubánskej spoločnosti.
V roku 1934 Batista s armádou, ktorí boli skutočnou mocou na Kube, nahradili Graua Carlosom Mendietom y Montefur. V roku 1940 sa stal prezidentom sám Batista. Vodca konštitučných liberálov Ramón Grau San Martín ho odmietol podporiť, namiesto toho sa obrátil ku komunistickej strane Kuby, kotrá v tridsiatych rokoch získala značný vplyv.
Batista bol zvolený prezidentom s podporou komunistami ovládaných odborov. On a jeho administratíva zaviedli sociálne reformy a novú progresívnu konštitúciu. Viacerí komunisti zastávali v jeho administratíve rôzne funkcie. Pod Batistovým vedením Kuba formálne vstúpila do druhej svetovej vojny ako spojenec USA, 9.12.1941 vyhlásila vojnu Japonsku a 11.12. Nemecku a Taliansku, na vojenských akciách sa však vo väčšom merítku nepodieľala. V roku 1944 v súlade s konštitúciou Batista odstúpil a za jeho nástupcu bol zvolený Ramón Grau. Grau inicializoval vyššie výdavky na zdravotníctvo, vzdelanie a bývanie, jeho liberáli však boli nepriateľmi komunistov a Batista bol v opozícii k väčšine Grauovho programu.
V roku 1948 bol Grau vystriedaný ďalším liberálom, Carlosom Prío Socarrásom, Grauovým ministrom práce, ktorého komunisti nenávideli. Prío bol menej principiálny ako Grau a a za jeho vlády stúpla korupcia. Čiastočne to spôsobil prílev hráčskych peňazí do Havany, ktorá sa stala centrom mafiánskych operácií. Prío však vykonal aj reformy ako založenie Národnej banky a stabilizáciu kubánskej meny. Americké peniaze zvýšili životný štandard, ale priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zväčšila.

Späť

Od Batistu ku Castrovi

Voľby v roku 1952 boli v zmení boja medzi Robertom Agramonte z ortodoxnej strany, Dr. Aureliom Heviom a Batistom, ktorý sa usiloval o návrat do úradu. Keď už bolo zjavné, že Batista nemá šancu vyhrať, zorganizoval prevrat a 10. marca 1952 sa chopíil moci s pomocou nacionalistických zložiek armády a komunistov ako dočasný prezdient na dva roky. V rkou 1954 pod tlakom USA súhlasil s voľbami. Liberáli postavili ako kandidáta exprezidenta Graua, stroskotali však na obštrukciách zavedených vopred Batistom. Batista si tak zaistil zvolenie v riadnych voľbách. Jeho režim bol poznačený korupciou a útlakom. Batistova polícia bola známa zastrašovacou taktikou a násilím.
Toto sa zmenilo v roku 1956, kedy skupina povstalcov, väčšinou mladých idealistických nacionalistov vrátane Fidela Castra pristala v lodi z Mexika a založila hnutie odporu v horách Sierra Maestra. (Castro odišiel do Mexika po prepustení z väzenia kde bol za účasť na na útoku rebelov na kasárne v Santiago de Cuba.) Batistove jednotky zabili mnohých rebelov, ostatní však v horách pokračovali v odpore. Ako odpoveď Batista spustil represálie voči opozícii, čo bola chyba, ktorá prispela k podpore povstania.

V rokokch 1957 a 1958 opzícia naberala na sile hlavne v strednej triede a medzi študentmi a v katolíckej cirkvi. Vláda Spojených Štátov zaviedla pre Kubu embargo na dodávku zbraní 14. marca 1958. Odborové organizácie však boli v rukách buď komunistov alebo mafie, silných podporovateľov Batistu (z odlišných príčin), takže pokusy o zorganizovanie generálneho štrajku vždy zlyhali. Koncom roku 1958 povstalci vyšli zo Sierra Maestra a začali celkové povstanie, do ktorého sa zapojili stovky študentov a iných odporcov režimu. Keď povstalci obsadili mesto Santa Clara východne od Havany, Batista opsitl krajinu a odišiel do exilu v Portugalsku a Španielsku. Castrove jednotky vstúpili do Havany 1. januára 1959.

Späť

Kuba po revolúcii

Fidel Castro sa stal premiérom Kuby vo februári 1959. V roku 2006 je najdlshšie vládnucou hlavou vlády na svete. Bol konštitučný liberálny nacionalista a napriek jeho radikálnosti bolo jeho víťazstvo vítané na Kube aj v USA. V roku 1959 Castrova vláda zahájila pozemkovú reformu a boj proti korupcii a znárodnenie zdrojov vrátane zrušenia hazardu a vypovedanie amerických mafiánov. Mnohým ostal zakrytý vplyv Ernesta “Che” Guevarau, argentínskeho marxistu a jedného z najbližších Castrových poradcov. Guevara vytvoril alianciu s Castrovým ambicióznym bratom Raulom aby presvedčili Fidela Castra k spojenectvu s komunistami a teda so Sovietskym Zväzom. Guevara zohral kľúčovú rolu aj pri presviedčaní vodcu kubánskych komunistov Blasa Roca Caldería aby zanechal nepriateľstvo s Castrom. Roca informoval sovietske vedenie o možnostiach spolupráce. Sovieti boli zaujatí šancou presadiť politický vplyv v Amerike a prisľúbili neobmedzenú pomoc, ak sa Castro pridá ku komunistom.
Názory na revolúciu v USA sa zatiaľ rýchlo menili. Eisenhowerova administratíva ešte pád Batistu vítala, znárodnenie amerických spoločností a prenasledovanie konzervatívcov s konexiami v USA viedli k vzniku mocnej lobby. Castro sám nebol známy ako komunista, pod vplyvom Guevaru sa však s nimi začal zbližovať a nepriateľstvo USA ho v tom utvrdilo, takže liberálne a antikomunisticé elementy hľadali útočište v Miami. V roku 1960 boli podpísané prvé dohody o pomoci a spolupráci so ZSSR. V kontexte studenej vojny bolo vytvorenie zákldne sovietskeho vplyvu v Amerike pre USA neprijatelné, preto začali pripravovať plány na Castrove zosadenie. V roku 1960 zaviedli obchodné embargo, ktoré však v skutočnosti dostalo Castra celkom do sovietskych rúk. Po nevydarenej invázii exilantov v Zátoke Svíň v apríli 1961 prehlásil Castro Kubu za socialistickú republiku.

Späť

Komunistická Kuba

Bezprostredným následkom nového spojenectva bolo rozhodnutie ZSSR umiestniť na Kube rakety stredného doletu, čo viedlo ku Karibskej kríze v roku 1962. Castro Sovietov presviedčal pre agresívne stanovisko, tí však ustúpili . Kuba sa ocitla pod úplným politickým a obchodným embargom, odkázaná na pomocZSSR.
V roku 1965 Castro spojil revolučné a komunistické zložky a stal sa prvým tajomníkom. Osvaldo Dorticós Torrado, prezident Kuby od 1959 do 1976, bol len figúrkou s malým vplyvom. Castro zaviedol novú konštitúciu v roku 1976, podľa ktorej sa stal sám prezidentom, pričom ostal aj predsedom rady ministrov. V 70tych rokoch bol Kastro hlavným podporovateľom anti-imperialistických hnutí tretieho sveta, poskytol vojenskú pomoc Angole, Etiópii, Jemenu a iným krajinám Afriky a Blízkeho Východu. Kubánske jednotky sa angažovali v občianskej vojne v Angole v roku 1975. Kuba sa však dostávala do eknomických problémov kvôli závislosti na exporte cukru. ZSSR musel kupovať všetky jej zásoby, aj keď bol vo výrobe cukru sebestačný a na druhej strane kryť všetky požiadavky Kuby na ropu, ktorú nemohla kúpiť z iných zdrojov, čo prehlbovalo jej závislosť.

Rastúca kubánska komunita postupne liberalizovala politiku USA voči Kube v osemdesiatych rokoch, pokusy o formovanie odporu na kube však neboli úspešné. Vlna emigrantov stále narastala, v roku 1980 im Castro umožnil odchod z prístavu Mariel, čo do júna využilo asi 125,000 Kubáncov.

Späť

Po studenej vojne

Koniec ZSSR v roku 1991 dostal Kubu do ekonomickej krízy, čo viedlo k ďalšiemu exodu do USA a znamenalo úder pre Castrovu popularitu. Ako pre iné komunistické štáty to znamenalo aj krízu identity, pretože sa stratil obraz ZSSR ako vedúcej sily úspešne budujúcej komunizmus, pre kubánskych lídrov to však nestačilo na to, aby sa dobrovoľne vzdali moci. Koncom 90tych rokov sa krajina stabilizovala a Kuba mala relatívne normálne ekonomické vzťahy s väčšinou latinskoamerických krajín a uparvili sa vzťahy s Európskou Úniou. Novým zdrojom pomoci sa stala Čína.

Späť

Kukltúra

Kuba je kultúrne ovplyvnená zmiešaním španielskych a afrických prvkov, jej neoddeliteľnou súčasťou sú však aj cudzie prvky ako Stephen Crane či Ernest Hemingway.
Národnou vášňou je šport. Populárne sú americké športy, ako basketbal, volejbal a hlavne beseball. Kuba je svetovým pojmom v amatérskom boxe.
Kubánska hudba je svetoznáma. Ústredným prúdom je Son, z ktorého vychádzajú iné štýly ako samba, salsa, rumba a mambo a pomalšia forma mamba cha-cha-cha. Rumba je prvkom skorej afrokubánskej kultúry.
V literatúre dominovali v 19. storočí témy slobody a nezávislosti, reprezentované modernistami vedenými Josém Martím, autori ako Nicolás Guillén a Jose Z. Tallet sa zamerali na sociálny protest. Básne José Lezama Limu a spisovatlia ako Reinaldo Arenas, Guillermo Cabrera Infante, Leonardo Padura Fuentes, a Ronaldo Menedez dosiahli medzinárodné uznanie.

Späť

Vláda a politika

Republika Kuba je definovaná ako "socialistický štát s princípami José Martího a ideami Marxa, Engelsa a Lenina". Komunistická strana Kuby je vedúcou politickou silou štátu, jej prvý tajomník, Fidel Castro, je súčasne aj prezidentom (prezident Štátnej rady) a premiérom (predseda Rady ministrov). Prezident sa volí na 5 rokov bez obmedzenia počtu zvolení. Castro je prezidentom od roku 1976.
Legislatívny orgán (Asamblea Nacional de Poder Popular) má 609 členov volených na 5ročné obdobie a schvaľovaných verejným referendom. Volebné právo je všeobecné od 16 rokov. Voľby majú byť slobodné a tajné, nepodliehajú však kontrole nevládnych organizácií a zahraničných pozorovateľov. Kandidátov smie navrhovať len komunistická strana. V roku 1997 mala strana 780,000 členov. Opozičné strany sú väčšinou ilegálne a prostriedky získavajú zo zahraničia. Aj keď legislatíva proklamuje slobodu prejavu, článok 62 zakazuje napádať existenciu a ciele socializmu. Takmer každý dospelý Kubánec sa podeľa na komisiách pre ochranu revolúcie, koordinujúcich verejné projekty a šíriacich myšlienky socializmu medzi ľuďmi.

Späť

Ľudské práva

Kubánska vláda čelí kritike pre porušovanie ľudských práv vrátanie mučenia, nezákonného väznenia a justičných vrážd. Od roku 2002 vláda vyhlásila moratórium na najvyšší trest, výnimkou bolo potrestanie vinníkov ozbrojeného únosu o dva roky neskôr. Situáciu sa snažia monitorovať organizácia ako Amnesty International a Human Rights Watch, ich členovia však majú do krajiny zakázaný vstup. Pracujúci môžu vstupovať do odborov a obchodných spoločenstiev nezávislých na štáte a financovaných z členských príspevkov, ich nezávisloť je však často spochybňovaná.

Späť

Provincie

Kuba má 14 provincií a jednu osobitnú oblasť (Isla de la Juventud). Pôvodne existovalo šesť provincií: Pinar del Río, Habana, Matanzas, Las Villas, Camagüey a Oriente. Dnešné rozdelenie pochádza z čias bojov o nezávislosť, keď Španieli delili problematické provincie na menšie časti.

1	Isla de la Juventud (Isle of Youth)
2	Pinar del Río	9	Ciego de Ávila
3	La Habana (Havana)	10	Camagüey
4	Ciudad de la Habana (Havana City)	11	Las Tunas
5	Matanzas	12	Granma
6	Cienfuegos	13	Holguín
7	Villa Clara	14	Santiago de Cuba
8	Sancti Spíritus	15	Guantánamo

Späť

Geografia

Cuba je skupinou ostrovov v Karibskom mori so súradnicami 21°3SŠ a 80°00ZD. Hlavný ostrov je obkolesený štyrmi skupinami ostrovov: Colorados, Camaguey, Jardines de la Reina a Canarreos. Rozloha hlavného ostrova je 105,006 km?, je 16. najväčším ostrovom na svete.
Na hlavnom ostrove sú hlavne ploché planiny, pohoria sú na juhovýchode. Njavyšším vrchom je Pico Real del Turquino s výškou 2,005 metrov. Podnebie je tropické, s obdobím sucha od novembra sd apríla a obdobím dažďov od mája do októbra. Okrem Havanay sú najväčie mestá Santiago de Cuba a Camagüey.

Späť

Vzdelanie

Kuba má historicky najvyššiu mieru vzdelania v Latinskej Amerike. Vzdelanie je bezplatné a povinné vo veku od šesť do šestnásť rokov. Všetci študenti nosia uniformy. Základné vzdelanie trvá šesť rokov. Vysoké vzdelanie poskytujú unverzity, vyššie pedagogické a polytechnické inštitúcie. Existujú aj pravidelné kurzy pre roľníkov v odľahlých oblastiach.

Späť

Demografia

51% Kubáncov sú mulati (miešanci černochov a belochov), 37% belosi, 11% černosi, a 1% Číňania. DNA štúdie poukazujú na to, príspevok Taínov je vyšší ako sa predpokladalo.
Pôrodnosť na Kube (11.6 pôrodov na 1000 obyvateľov v roku 2003) patrí medzi najnižšie na západnej pologuli. Populácia dnes predstavuje 11 miliónov. Pomer potratov je vysoký, 58.6 na sto tehotenstiev.
Imigrácia a emigrácia má na demografiu zásadný vplyv. Od roku 1959 utieklo z kuby vyše milión Kubáncov, hlavne na Floridu.

Späť

Náboženstvo

Na kube je v súlade s pestrou kultúrou vicero náboženstiev, najviac zastúpený je katolicizmus. Po nástupe komunizmu sa Kuba satla ateistickým štátom nepriateľským voči náboženstvu. Od roku 1991 však priame prejavy potláčania náboženstva ustali, aj keď určité reštrikcie stále existujú. Katolicizmus sa často praktikuje spolu so Santeríou, zmiešaninou afrických kultov. Ďalšie náboženstvá sú Palo Monte a Abakuá, ktoré má podstatnú časť liturgie v afrických jazykoch.
Protestantizmus, importovaný z USA v 18. storočí, získava na popularite. Na Kube je aj malá židovská a ešte menšia muslimská populácia.

Späť

Ekonomika

Kubánaska vláda sa riadi socialistickým princípom štátom ovládaného plánovaného hospodárstva. Väčšinu výrobných prostriedkov vlastní vláda a väčšinu ľudí zamestnáv štát. V posledných rokoch sa rozširuje podiel súkromného sektoru. V roku 2000 zmestnával verejný sektor 77.5% a prívátny 22.5% obyvateľov, v roku 1981 bol pomer 91.8% k 8.2%. Kapitálové investície sú obmedzené a podliehajú schváleniu vládou. Vláda určuje aj väčšinu cien.
Pred zánikom ZSSR závisela ekonomika Kuby od Moskvy, spoliehajúc sa na odber cukru a neustálu pomoc, hlavne ropu. Zastavenie tejto pomoci prinieslo Kube pokles ekonomiky, známy ako “zvláštne obdobie”. V roku 1992 USA zostrili embargo, čo viedlo k poklesu životnej úrovne a do roka priviedlo krízu.
Podobne ako iné komunistické štáty po páde ZSSR prijala Kuba niektoré trhovo orientované opatrenia, hlavne v oblasti potravín a služieb. Takisto umožnili vznik manufaktúr, zamestnávanie v súkromnom sektore a legalizáciu obchodných platieb v dolároch a rozvoj turizmu. V roku 1996 turizmus predčil významom ako zdroj tvrdej meny vývoz cukru. V roku 2003 navštívilo Kubu 1.9 miliónov turistov. S nástupom socialistov Huga Chaveza vo Venezuele sa Kube dostáva aj pomoc z tejto krajiny, hlavne dodávkami ropy. V posledných rokoch sa však zmeny k trhovej ekonomike zastavili a dolár bol eliminovaný z obehu. Kuba obmedzila aj podporu, ktorú poskytovali exulanti svojim príbuzným. Aj napriek pomoci Venezuely a Číny životná úroveň stagnuje. Platy klesajú a nedostatok zbožia vytvára podmienky pre čierny trh a korupciu.

Späť